Santiago!!!

Uz je to tu. Teda lepsie povedane, uz sme tu. Slava Bohu!
Hned na zaciatku sa ospravedlnujeme tym, ktori kazdy den cakali na nove spravy - v celej Galicii sme totiz takmer nenarazili na internet, takze sme sa nemohli nijako ozvat - az tu v Santiagu... Preto sa este predtym, nez sa podelime o dojmy z tohoto mesta, skusim vratit par dni dozadu...
Ak ma pamat neklame, naposledy sme "blogovali" tesne pod O'Cebreirem - o ktorom koluju zvesti, ze je to azda najnarocnejsie miesto na celej puti.. Podla nasej skusenosti to vsak tak nebolo - hoc bol vystup pomerne narocny, viedol tak nadhernou krajinou - malebnym udolim akejsi riecky - ze toto okolie ani nedovolilo pomysliet na strasti cesty - nase myslienky sa koncentovali na to, ake by bolo bajecne usadit sa tu.. :-) Samotny vrchol, ci lepsie povedane priesmyk s dedinkou, nas uvital krasnym kostolikom a keltskymi turistickymi atrakciami... Tak sme sa dostali do Galicie..
Krajina je to vcelku prijemna, pomerne silne aromatizovana, hornata, s milymi ludmi, ktorym vsak nie je vobec rozumiet.. Vacsinu vidieckeho osidlenia tvoria kravy, ktorych je urcite viac ako ludi (ak clovek neberie do uvahy mesta - ktorych zas nie je az tolko). Cize dalo by sa povedat, ze je to krajina oplyvajuca mliekom... :-) Nasa cesta viedla vacsinou po kopcoch a udoliach, kde boli vsade rozosiate male usadlosti - bez mena, bez zaciatku a bez konca, s par domami a par kravinmi, sem tam nejake to putnicke refugio spravovane lokalnou chuntou (ktora si vsak na refugiach prilis neda zalezat - mozno preto ze su za dobrovolny prispevok).
V piatok - cize v druhy den nasho putovania Galicou - sme dorazili do mestecka Samos, ktoreho centrum tvori obrovske benediktinske opatstvo sv. Juliana a sv. Vasilisy. - ak sa dobre pamatam, tak je to najstarsi benediktinsky klastor v celom Spanielsku. V onen den tam bola velka slavnost - jeden z mladych bratov skladal svoje slavne (vecne) sluby - a bolo to so vsetkou paradou - nadherna liturgia, ako za cias san Benita...
Hned na dalsi dnes sme si vsak uvedomili, ze nam "hrozi", ze do Santiaga dorazime uz v utorok ci najneskor v stredu, a nie v sobotu, ako bol nas povodny plan. Preto sme zmobilizovali vsetky sily a pevne sa rozhodli kracat co najpomalsim tempom, nechavat si dlhe prestavky a denne ujst maximalne 20 kilometrov... Cize sme mali viac-menej dovolenku, dochodcovsky rezim...
Samozrejme, bola tu moznost dojst do Santiaga takto rychlo a potom sa vypravit este na Finis Terrae, co by nam zabralo tak 3-4 dni. Obaja sme to vsak jednomyselne zamietli - po tom, co prideme do Ciela, zacat putovat niekam inam, niekam, kde nie je nic, koniec... Kde nie su nijake Grey Havens, odkial neplavu ziadne lode "priamo"...

Vcera nastal teda onen den, kedy sme doputovali az do ciela.. Sice sme najprv zamyslali zostat na Monte Gozo - vrsku nad samotnym Santiagom, kde sa pod "uchvatnym" putnickym monumentom (ktory napadne pripomina kedysi u nas zuriaci socialisticky realizmus) rozprestiera rovnako "monumentalne" refugio - obrovske haly pre stovky putnikov. Avsak po tom, co sme sa dozvedeli, ze v tomto refugiu sa nam moze velmi lahko stat, ze nas "dobri ludia" zbavia starosti o nasu batozinu sme sa rozhodli vstupit do Santiaga uz vcera.
Takmer na prave poludnie sme sa ocitli na namesti pred katedralou - dovnutra sme sa vsak pre davy turistov ani nepokusali dostat, nechali sme si zazitok poludnajsej putnickej sv. omse az na dnesok. Nechali sme si potvrdit nase Credenciales, vyzdvihli "Compostelu" - latinsky pisane potvrdenie o vykonanej puti - a zacali sa obzerat kam hlavu sklonit. Na nase velke prekvapenie je uzavrene hlavne mestske refugio v niekdajsom malom seminari. Preto sme zacali uvazovat o ubytovani niekde v centre v sukromi - tak ako vacsina putnikov. Avsak ani po zjednavani ceny sme sa nedokazali dostat na nejaku rozumnu cifru a tak nam neostalo nic ine, nez sa vratit do refugia na okraji mesta - asi pol hodinky pesi od centra. To vsak bol dobry tah - jednak preto, ze je to jedno z najcistejsich a najudrziavanejsich refugii na celej ceste, a tiez preto, ze hoc sa jedna o pomerne velke zariadenie pre asi 80 ludi, putnikov je tam velmi malo. A za pomerne rozumny peniaz..
Dnes rano - po asi najdlhsom spanku na celom Caminu (vstavali sme dnes az za svitania, cize okolo pol 9) sme sa pobrali do katedraly na onu slavnu putnicku liturgiu.. Ta vsak - aj napriek tomu ze sa hlavny celebrant skutocne snazil a i v kazni vysvetloval, co znamena byt putnikom - vyznela svojou atmosferou zo strany "obecenstva" viac ako show nez bohosluzba...
Preto dufame, ze sa nam na nastavajuce dni podari objavit nejaky maly tichy kostolik...

Putovanie je teda za nami - zvlastny pocit - uplynuly mesiac sa nam vobec nezda dlhy ako mesiac, v okamihu, ked sme sa ocitli pred katedralou sme sa citili skoro az nepatricne - "Ako to; Uz sme tu? Nie je to akosi skoro?"...
Caka nas teraz par dni, aby sme si skutocne uvedomili, ze sme v cieli nasho putovania a pripravili sa na navrat...
V utorok rano nas caka let do Barcelony, niekolkohodinove cakanie na letisku a napokon let do Prahy...

Dakujeme predovsetkym Hospodinu, ze nas na celej nasej puti viedol a sprevadzal; zaroven dakujeme vsetkym, ktori na nas pocas tychto tyzdnov pamatali (v modlitbach)... Dovidenia.