středa 24. října 2007

Fotografie

Dávam na známosť, že v mojom internetovom fotoalbume sa nachádza výber fotografií z nášho putovania - http://picasaweb.google.cz/andrej.kutarna/Camino
Snáď k nim v najbližšej dobe pribudnú i nejaké tie komentáre (pre tých, ktorí si komentáre nebudú mocť vypočuť priamo z prvých úst... :-) )

úterý 23. října 2007

Doma...

Annuntio vobis gaudium magnum! Sme doma. Po celodennom lietani a cakani na letisku v Barcelone sme stastne pristali v uzimenej a uprsanej Prahe, cim skoncilo nase (slavne) putovanie...
V najblizsich dnoch uz len doplnim fotografie, ktore snad podobne stastne dostanem na internet a tym bude tento blog viac-menej uzatvoreny... Jedine, co este planujeme dodat, su (aspon strucne) informacie pre tych, ktori by sa chceli vydat na podobnu put...
Takze este raz - chvala Bohu a vdaka vsetkym... A dobru noc!

pátek 19. října 2007

Santiago!!!

Uz je to tu. Teda lepsie povedane, uz sme tu. Slava Bohu!
Hned na zaciatku sa ospravedlnujeme tym, ktori kazdy den cakali na nove spravy - v celej Galicii sme totiz takmer nenarazili na internet, takze sme sa nemohli nijako ozvat - az tu v Santiagu... Preto sa este predtym, nez sa podelime o dojmy z tohoto mesta, skusim vratit par dni dozadu...
Ak ma pamat neklame, naposledy sme "blogovali" tesne pod O'Cebreirem - o ktorom koluju zvesti, ze je to azda najnarocnejsie miesto na celej puti.. Podla nasej skusenosti to vsak tak nebolo - hoc bol vystup pomerne narocny, viedol tak nadhernou krajinou - malebnym udolim akejsi riecky - ze toto okolie ani nedovolilo pomysliet na strasti cesty - nase myslienky sa koncentovali na to, ake by bolo bajecne usadit sa tu.. :-) Samotny vrchol, ci lepsie povedane priesmyk s dedinkou, nas uvital krasnym kostolikom a keltskymi turistickymi atrakciami... Tak sme sa dostali do Galicie..
Krajina je to vcelku prijemna, pomerne silne aromatizovana, hornata, s milymi ludmi, ktorym vsak nie je vobec rozumiet.. Vacsinu vidieckeho osidlenia tvoria kravy, ktorych je urcite viac ako ludi (ak clovek neberie do uvahy mesta - ktorych zas nie je az tolko). Cize dalo by sa povedat, ze je to krajina oplyvajuca mliekom... :-) Nasa cesta viedla vacsinou po kopcoch a udoliach, kde boli vsade rozosiate male usadlosti - bez mena, bez zaciatku a bez konca, s par domami a par kravinmi, sem tam nejake to putnicke refugio spravovane lokalnou chuntou (ktora si vsak na refugiach prilis neda zalezat - mozno preto ze su za dobrovolny prispevok).
V piatok - cize v druhy den nasho putovania Galicou - sme dorazili do mestecka Samos, ktoreho centrum tvori obrovske benediktinske opatstvo sv. Juliana a sv. Vasilisy. - ak sa dobre pamatam, tak je to najstarsi benediktinsky klastor v celom Spanielsku. V onen den tam bola velka slavnost - jeden z mladych bratov skladal svoje slavne (vecne) sluby - a bolo to so vsetkou paradou - nadherna liturgia, ako za cias san Benita...
Hned na dalsi dnes sme si vsak uvedomili, ze nam "hrozi", ze do Santiaga dorazime uz v utorok ci najneskor v stredu, a nie v sobotu, ako bol nas povodny plan. Preto sme zmobilizovali vsetky sily a pevne sa rozhodli kracat co najpomalsim tempom, nechavat si dlhe prestavky a denne ujst maximalne 20 kilometrov... Cize sme mali viac-menej dovolenku, dochodcovsky rezim...
Samozrejme, bola tu moznost dojst do Santiaga takto rychlo a potom sa vypravit este na Finis Terrae, co by nam zabralo tak 3-4 dni. Obaja sme to vsak jednomyselne zamietli - po tom, co prideme do Ciela, zacat putovat niekam inam, niekam, kde nie je nic, koniec... Kde nie su nijake Grey Havens, odkial neplavu ziadne lode "priamo"...

Vcera nastal teda onen den, kedy sme doputovali az do ciela.. Sice sme najprv zamyslali zostat na Monte Gozo - vrsku nad samotnym Santiagom, kde sa pod "uchvatnym" putnickym monumentom (ktory napadne pripomina kedysi u nas zuriaci socialisticky realizmus) rozprestiera rovnako "monumentalne" refugio - obrovske haly pre stovky putnikov. Avsak po tom, co sme sa dozvedeli, ze v tomto refugiu sa nam moze velmi lahko stat, ze nas "dobri ludia" zbavia starosti o nasu batozinu sme sa rozhodli vstupit do Santiaga uz vcera.
Takmer na prave poludnie sme sa ocitli na namesti pred katedralou - dovnutra sme sa vsak pre davy turistov ani nepokusali dostat, nechali sme si zazitok poludnajsej putnickej sv. omse az na dnesok. Nechali sme si potvrdit nase Credenciales, vyzdvihli "Compostelu" - latinsky pisane potvrdenie o vykonanej puti - a zacali sa obzerat kam hlavu sklonit. Na nase velke prekvapenie je uzavrene hlavne mestske refugio v niekdajsom malom seminari. Preto sme zacali uvazovat o ubytovani niekde v centre v sukromi - tak ako vacsina putnikov. Avsak ani po zjednavani ceny sme sa nedokazali dostat na nejaku rozumnu cifru a tak nam neostalo nic ine, nez sa vratit do refugia na okraji mesta - asi pol hodinky pesi od centra. To vsak bol dobry tah - jednak preto, ze je to jedno z najcistejsich a najudrziavanejsich refugii na celej ceste, a tiez preto, ze hoc sa jedna o pomerne velke zariadenie pre asi 80 ludi, putnikov je tam velmi malo. A za pomerne rozumny peniaz..
Dnes rano - po asi najdlhsom spanku na celom Caminu (vstavali sme dnes az za svitania, cize okolo pol 9) sme sa pobrali do katedraly na onu slavnu putnicku liturgiu.. Ta vsak - aj napriek tomu ze sa hlavny celebrant skutocne snazil a i v kazni vysvetloval, co znamena byt putnikom - vyznela svojou atmosferou zo strany "obecenstva" viac ako show nez bohosluzba...
Preto dufame, ze sa nam na nastavajuce dni podari objavit nejaky maly tichy kostolik...

Putovanie je teda za nami - zvlastny pocit - uplynuly mesiac sa nam vobec nezda dlhy ako mesiac, v okamihu, ked sme sa ocitli pred katedralou sme sa citili skoro az nepatricne - "Ako to; Uz sme tu? Nie je to akosi skoro?"...
Caka nas teraz par dni, aby sme si skutocne uvedomili, ze sme v cieli nasho putovania a pripravili sa na navrat...
V utorok rano nas caka let do Barcelony, niekolkohodinove cakanie na letisku a napokon let do Prahy...

Dakujeme predovsetkym Hospodinu, ze nas na celej nasej puti viedol a sprevadzal; zaroven dakujeme vsetkym, ktori na nas pocas tychto tyzdnov pamatali (v modlitbach)... Dovidenia.

středa 10. října 2007

Naposledy z Leonu...

Hola! Buenos tardes!
Po kratkom case sa opat hlasime - tentokrat z cibercentra "internet rural" v dedinke Vega del Valcarce - priamo pod upatim O Cebreira.
Dnesna etapa bola viac oddychova - predovsetkym kratsia, na rozdiel od vcerajsich 33 kilometrov. (Tie vsak neboli tak uplne dobrovolne - totiz od Ponferrady az do Cacabelos nebolo nijake refugio a kedze sa nam nejakych 15 kilometrov z Aceba do Ponferrady zdalo malo, pridali sme k tomu este dalsich asi 18 km az do Cacabelos...
Asi opat plati to, co som tvrdil uz kedysi - ze aka krajina, take refugia... Samotne El Acebo, odkial sme sa ozyvali naposledy, bolo asi najkrajsim (a jednym z velmi mala) prikladov toho, co znamena skutok telesneho milosrdenstva "ujimat sa putnikov" - miestne spolocenstvo veriacich tam opravilo dom tesne vedla kostolika - pravdepodobne niekdajsiu faru - a dnes tam poskytuje putnikom nielen noclah a sprchu, ale kazdy den teplu (a vynikajucu) veceru a ranajky pre putnikov - vsetko zdarma - cize za dobrovolny prispevok... A neverili by ste, ako "moderni" ludia zo zapadu neveriacky krutia hlavou nad tym, ako niekto moze nieco ponukat zadarmo... (To im vsak nebrani v tom, aby sa pri stole este prv nez vsetci zasadnu ku stolu vrhli na tie najlepsie kusky - aby ich nahodou nik nepredbehol...)
Vcerajsia etapa zacinala zostupom z nadhernych hor - i v tme a rannom priseri vyzerali nadherne - najma udolie riecky, pozdlz ktoreho sme po klukatej ceste zostupovali. Priamo na upati nas privitalo malebne mestecko Molinaseca - ktoreho starobyle centrum ostro kontrastovalo s modernymi obytnymi stvrtami... Odtial to bol uz len kusok do Ponferrady - velkeho to mesta - asi centra tejto oblasti... Mesto je to zvlastne, pysi sa svojou historiou, svojim hradom - na ktorom je najkomercnejsie to, ze bol (vraj) templarsky. A co je templarske, to je "in" - dokonca v jednom "alternativnom" refugiu (mimochodom bez sprch a zachodov) ponukali ako najvacsiu atrakciu ranny "templarsky ritual vitania slnka"... Och joj... Ale spat k Ponferrade - v najhistorickejsom centre sa nachadzaju dva stare kostoliky - sv. Andreja a Bohorodicky (co je samo o sebe velmi sympaticka kombinacia). Avsak pozor - na prvy clovek narazi na onen svatoandrejsky kostolik - ktory je vsak obostaveny akousi kovovoplastovou hrozou, ktora sa na stlpoch vinie nad ulickami dalej do centra. Az pri onom druhom kostole pride na to, ze to je nejaka mulimedialna (a ktovie este aka multi-...) vystava - ja som to nazval "turistodukt" - od jedneho kostola k druhemu... Siel som sa teda sudruha co tam stal so stosom papierov opytat, ci je mozne aspon do toho kostolika... A on ze samozrejme, ze je tam je vystava sakralneho umenia. "No Dios?"-opytal som sa ho. "No Dios," znela jeho odpoved... Tak sme sa hned otocili a utekali prec, on potom za nami krical nieco v tom zmysle, ze je tam "muchos Dios i muchos Cristos"... Dakujem pekne...
Vobec to bolo zvlastne miesto... I dalsie dedinky - ako vacsinou v blizkosti velkych miest.. Stali sa z nich noclaharne pre ludi z mesta...

Dnes sa vsak nasa situacia opat zmenila - opat sme sa dostali do hor, ci zatial do podhorskych oblasti - putujeme pozdlz niekdajsej hlavnej cesty, ktora je dnes uz malo frekventovana, pretoze udolie pretina dialnica - siet mostov a tunelov. Najprv sa nam to zdalo ako nepekny zasah do nadhernej krajiny, no aj ked to ociam nelahodi, ludom v udoli riecky Valcarce to myslim velmi ulavilo. Strevali sme po celej ceste tymto udolim velmi mile tvare - vacsinou starych, ale usmievavych ludi - za fotku ci skor video by stal napr. dedusko iduci na bicykli a vedla neho po jednej strane krava a po druhej osol.. Alebo starenka s palicou nahanajuca o nieco mladsiu starenku po ulici... :-) Dialnica vratila ludom v udoli do istej miery ich povodny zivot, ktory musel byt znacne obmedzeny hustou premavkou na hlavnej ceste.. A hoc i s nepatrnym hlukom z mostov, predsa len su to velmi mile horske dedinky. A tie mosty skutocne nevadia - nase dnesne refugio je tiez priamo pod mostom (ktory je niekolko desiatok metrov nad strechami domov) a aj ked sa nam to nechcelo verit, skutocne hluk z dialnice pocut nie je.
Pomaly sa teda poberieme spiatky pod most - nabrat sily na zajtrajsi vystup na horu - a nasledny zostup, ktory vacsinou byva omnoho narocnejsi.
Hasta luego, amigos!

pondělí 8. října 2007

Konecne hory... :-)

Hola! Po kratkom case sa ozyvame opat, tentokrat z malej horskej dedinky Acebo (pri citani nezabudnite pri "c" strcit jazyk poriadne medzi zuby, aby to znelo...). Za nami je dalsich vyse 50 kilometrov, mesto Astorga a Puente Irago, najvyssi bod nasej pute (nieco cez 1500 metrov nad morom).
Vcerajsi den sme si urobili nedelny, cili oddychovy, asi len 20 kilometrov pochodu, poludnajsia zastavka v Astorge (mesto kostolov, cukrarni a predovsetkym cokolady... a bizarnych muzei - napr. muzeum sunky, ci ako inak - muzeum cokolady...). Mesto je to velmi prijemne, goticka katerala cela sluzi svojmu ucelu (okrem toho "cohosi postaveneho uprostred", co je vo vsetkych tunajsich velkych katedralach - obostavene chorove lavice, ktorych ucel je nam neznamy - uvitame zasvateny komentar odbornika...). Gaudiho biskupsky palac vyzera "zaujimavo"... Akurat ze ma tak male okienka ze chudak senor episcopo musi asi permanentne svietit...
Zbytok nedele sme stravili velmi prijemne - skoro cele popoludnie sme prespali - co nam vsak potom nebranilo prespat aj celu noc..
Dnesna etapa bola o nieco dlhsia, asi 32 km, mali sme vsak asi hodinovu prestavku v starobylom putnickom mestecku Rabanal - cakali sme totiz nez otvoria obchodik, kedze podla nam dostupnych informacii najblizsi obchod mal byt az v Ponferrade (co je odtialto este nejakych 12 km). Cakanie to vsak bolo prijemne - miestne hlavne namesticko (Plaza de peregrinos) obyvaju clenovia anglickej Confraternity sv. jakuba - vacsinou dochodci - a hned vedla nich misijna komunita benediktinov, patriaca pod Arciopatstvo sv. Otilie (pravdepodobne) niekde v Nemecku... Tito mnisi spravuju nadherny stredoveky kostolik, skutocne mnissky - strohy, jednoduchy ale nadherny... Tentokrat sa mozete tesit i na fotografie.. :-)
Z Rabanalu zacalo stupanie do skutocych hor, avsak velmi privetivych - ziadne skaliska, len kopce obrastene stromami, krovinami, pastvinami... Pastva pre oci i ducha... (Dokonca sme objavili i uzasne miesteco pre potencionalny exercicny dom - ruiny klastora, ktory niekedy okolo roku 970 postavil san Gaucelmo... Len kusok od poloopustenej a polorozpadnutej dedinky, kde su hory kamenia pouzitelneho na stavbu...)
Samotny prechod horami bol az prekvapivo prijemny, tak stupanie ako i klesanie. A este prijemnejsie bolo uvitanie v refugiu, kde nas miestny hospitalero Ernest, sice po chvili uvazovania, ale predsa len privital slovickom "vitajte"...
Do Santiaga nam ostava uz menej nez 300 kilometrov, co je vsak stale este dost daleko na to, aby clovek k tomu upinal svoju mysel... Zajtra nas caka opat nejakych 30 kilometrov, prechod cez historicku Ponferradu a priblizenie sa k hraniciam Leonu a Galicie - k vrcholu O´Cebreiro...
Buen camino!

sobota 6. října 2007

Las fiestas...

Buenos tardes! Hlasime se po dvou dnech ze starobyleho poutnickeho mestecka jmenem Hospital de Orbigo. Medzicasom sa nam podarilo prekonat Leon, velke to mesto. Opat sme sa nechali zlakat a vyuzili sme sluzby mestskej (ci primestskej dopravy) - vcera sme nasadli na primestsky autobus (ovsem kvalita autobusu bola porovnatelna s tymi, ktore u nas premavaju na medzinarodnych linkach) v poslednej dedinke pred Leonom, ktory nas odviezol az do centra. Priamo v centre na Plaza de Santa Maria de Camino maju sestry benediktinky (nie kontemplativne/klauzurovane) velike refugio pre asi 150 putnikov (a vedla toho poriadne luxusny hotylek). Prostredie tam bolo velmi prijemne, vecer mali vo svojom kostoliku eucharistiu so spievanymi vesperami - poctivymi benetiktinskymi (gregorianskymi) - podotykam ze sme tam boli jedini z plneho refugia putnikov. To vsak bolo sposobene asi tym, ze vcera cele mesto oslavovalo sviatok svojho patrona - sv. Froilana (myslim, ze s nasim sv. Florianom nema nic spolocneho - pokial moja spanielcina stacila na kazen, tak bol - minimalne v istej faze svojho zivota mnichom a pustovnikom - a okrem toho vykonal iste mnoho zasluznych cinov, kvoli ktorym si ho obyvatelia Leonu zvolili za svojho patrona...) Fiesta vyzera asi tak, ze cele mesto je na nohach, a to priamo v centre, kde su v ulickach stredoveke trhy a rozsupana slama - ako Kacenka komentovala, este stastie ze nieco take nenapadlo prazskych radnych na staromaku... Tiez sa to prejavuje tym, ze vsetky ostatne obchody su zavrene - a ak clovek nema chut na pecenu klobasu alebo dostatocne tucnu penazenku na obed o niekolkych chodoch, musi tak dve a pol hodiny prehladavat ulicky, nez najde otvoreny nejaky turecky kramek (a ak sa o to navyse pokusa v case siesty, tak to moze rovno vzdat...)
Kupodivu v case siesty nezatvorili katedralu, ktora - hoc dosti ponura - predsa je stale katedralou - na rozdiel od Burgosu, kde je z nej muzeum. Inak cele mesto - teda jeho historicke centrum - posobi velmi dobrym dojmom, rozhodne lepsim nez napr. Burgos (aj ked zaroven nie natolko privetivym ako Pamplona).
Velkym plusom bolo to, ze po sieste otvorili dokonca i turisticke informacne centrum, kde nam oznamili, ze v sobotu od skoreho rana premavaju autobusy na okraj industrialnej casti mesta - do Virgen del Camino (kde mimochodom dnes je nejaka velka slava - tipujem nejku fiestu na pocest La Virgen de Rosario). Urobili sme vsak chybu, ze sme si nevyziadali presny jizdni rad - v nasej naivite sme totiz asi od pol siedmej rano cakali na prvy (skory!) ranny autobus. Siel o 8.00. Cas cakania nam vsak spestrovali ludkovia vracajuci sa (alebo sa o to aspon pokusajuci) z fiesty... Ta totiz trvala celu noc... Ja osobne som sice spal ako zarezany, no Kacenka tvrdi, ze celu noc po uliciach pochodovali hlucky spievajucich, skriekajucich a royne ine zvuky vydavajucich obyvatelov Leonu...
Samotne dnesne putovanie teda zacalo na nase pomery neskoro - startovali sme nieco po stvrt na 9 (cize s dvojhodinovym meskanim oproti nasemu normalu) - preto sme i do ciela prisli az okolo 14h - kedy nam uz zacinalo but dost teplo - vdaka teplemu slniecku, za ktore sme ale aj napriek tomu velmi vdacni.
Dalsia fiesta nas cakala tu - namiesto obvyklej sv. omse o 20.00 (bezny to cas vecernej omse) boli dnes omse dve a popoludni. Babicka na namesti nam povedala, ze maju v meste dvoch neboztikov, tak sme cakali dve zadusne omse. (Na tomto mieste sa musim zmienit o zvoneni umieracikom - ake sme este nikdy a nikde nepoculi... Feldman i Cage by sa mohli schovat...Neskutocne drasajuce... brrr...) Sli sme na omsu v poradi druhu, a nevedeli sme ci je to omsa zadusna ci nejake stretnutie dochodcov (uznavam, ze obe tieto prilezitosti sa co do osadenstva kostola velmi neodlisuju). Az zeleny ornat pana farara nas presvedcil o tom, ze sa o zadusnu omsu nejedna... Podla toho co sa nam podarilo vyrozumiet, slo o zraz klubov dochodcov zo sirokeho okolia - a bolo to prudko ruralne a prudko folklorne... ufff...
Snad teda kazdy uzna, ze po takychto dvoch narocnych dnoch si zasluzime odpocinok... Teda: dopisania...

čtvrtek 4. října 2007

Pred branami Leonu

Hola! Hlasime sa opat po par dnoch z dedinky menom El Burgo Ranero, co je asi 340 km pred Santiagom.
Poslednych par dni bolo dost narocnych, kedze od nedele pomerne intenzivne prsalo a putovali sme namokro - impregnacia topanok prilis nevydrzala a aj ked sa nam ich podarilo do rana ako tak vysusit a nanovo nastriekat impregnaciou, predsa to dlho nevydrzali.. Odmenou za stradania nam vsak boli velmi prijemne refugia - jedno u sestier klarisiek v Carrion de los Condes a druhe s velmi podivnym nazvom Jacques de Molay, ktory vsak akurat zapadol do dedinky menom Teradillos de los Templarios... V obidvoch refugiach sa nam dostalo vysady pokojiku pre dvoch - ten klastorny bol skutocne hobiti - Katke to nevadilo, no ja som musel byt stale ohnuty... (Vraj to mam z toho, ze pijem entwash...) Zaroven sme sa tam opat presvedcili o fenomenalnej rychlosti miestneho duchovenstva - spievana omsa s Rimskym kanonom a dvoma kaznami (uprostred i na konci) za menej nez 30 minut... (Skoda tej kartuzianskej liturgie, podla ich stranky by mali mat verejnu msi len v nedelu, to by sme vsak museli v Burgose stravit primnoho casu...)
Uz asi treti den putujeme po lokalnom (je to udajne specialitou chunty provincie Palencia a Leon) vynaleze s nazvom "senda" - co je asi nejake spanielske slovicko, no anglictina ho rozlozila ako skratku "Soulless Error of National Developement Activities". Jedna sa o viac-menej spevnene cesticky vinuce sa popri normalnych asfaltovuch komunikaciach pre motorove vozidla... Niektori ich zatracuju, my si zatial nestazujeme - minimalne v tychto mokrych dnoch to bolo urcite lepsie nez zablatene polne cesticky... Navyse popri nich miestna chunta - ktora je na ne mimochodom asi mimoriadne pysna - vysadila aleje platanov so specialnym zavlazovacim systemom, ktory poskytuje i prijemny chladok...
Dnes nam konecne pocasie prialo - od mestecka Sahagun nas ohrievalo slniecko a doschli nam aj posledne ponozky.. Zajtra nas caka dalsia dlhsia etapa - okolo 30km do centra Leonu, hlavneho mesta provincie Leon, kde dufame v refugio u sestier benediktiniek...
Nas samych prekvapuje, ze na tabuliach s poctom kilometrov do Santiaga je coraz mensie a mensie cislo - putujeme len nieco vyse dvoch tyzdnov a mame za sebou viac nez 400 kilometrov... Krajina nam to vsak zacina opat sprijemnovat - sice je stale "prudce" rovinata, je vsak uz omnoho zelensia nez meseta... Uz sa vsak tesime na spestrenie v podani Montes de Leon a dalsich horskych pasem...
Je 8 hodin vecer, co je pre putnika cas zaliezt do spacaku... Preto sa protentokrat porucam a prajem vsetkym dobru noc a "Ultreia"...

neděle 30. září 2007

Meseta...

Po kratkom case sa opat ozyvame, tentokrat z maleho mestecka Castrojeriz, pod upatim vysokeho kopca so zrucaninami hradu (myslim, ze sa to vola Castrillo de Murcia). Od posledneho prispevku sme sa o hodny kus posunuli - vdaka tomu, ze vcera sme s prispenim mestskej dopravy presli 40 kilometrov (z toho nieco cez 30 po vlastnych...). Samotny Burgos nas neohuril - darmo sa o nom pise ze je to perla gotiky a ktovie co este - je to sedive, ponure, velke a zapachajuce mesto... Samotna goticka katedrala je z velkej casti premenena na muzeum, svojmu povodnemu ucelu sluzia len dve mensie kaplnky... V jednej z nich, ktorej "kraluje" socha sv. Jakuba Maurobijca, prave koncila "ranna" sv. omsa kapituly kanonikov (prekvapenie, ze este takto funguje), po ktorej nasledovali laudy - len pripominam ze bolo asi pol 11... :-)
Inak celemu mestu vladne turisticky ruch, takze sme sa citili skoro ako v Prahe - vsade plno dochodcov zenucich sa transparentom sprievodcu a vsetkofotiacich Azijcov...
Za Burgosom nas cakala tzv. mesteta, ktorou putujeme uz druhy den - je to akasi nahorna plosina - vsade kam sa clovek pozrie len hola placka, sem tam kopa kamenia a pri troche stastia vetrom oslahany strom. (Vetrom oslahani budeme cochvila aj my...) Zaciname pomaly chapat, co znamena mat depresiu z roviny... Vsetko naokolo ma hnedosedivu farbu, nevludnu a clovek stale len ide a vsetko je stale rovnake... I dedinky a mestecka v tejto oblasti - ako napr. dnesny Castrojeriz - vyzeraju podobne nehostinne a prazdno, skoro mrtvo... (Podobny pocit ma clovek i z miesntnych kostolov - hoc su tu v meste asi tri, jeden z nich je premeneny na muzeum, jeden beznadejne zabarikadovany a ten posledny, ktory je sice funkcny, pripomina svojim inventarom - zivym i nezivym - skor skladiste (goticke) nez kostol... Miesto kostolnych mysi v nom vsak lietaju netopiere... Nemozem sa tiez ubranit dojmu, ze raz krajiny oplyvnuje i raz putnickych refugii...
V takychto podmienkach musime sestry sv. Klary, ktore maju svoj konvent kusok za mestom - povazovat za skutocne pustovnkicky...
Inu, je cas ist naberat sily na dalsie kilometre mesety - dufajme ze k svetlejsim (a zelensim a pestrejsim) zajtrajskom... Ultreia!

pátek 28. září 2007

Uz len 510 km

Tak a sme opat o nieco blizsie... Dnesne putovanie sme ukoncili v malej dedinke Ages, asi 20 km pred Burgosom. Uz vcera sme prekrocili hranice autonomnej oblasti Castillia y Leon, cim sme za sebou nechali La Rioju - kraj preslaveny svojim vinom (a musime povedat, ze je naozaj velmi dobre - vo vsetkych skupenstvach... :-) )
Posledne etapy boli velmi roznorode - pochod z Logrona (cize z miesta, odkial sme sa hlasili naposledy) do Najery bol velmi narocny - ani nie tak terenom, i tych 30km by bolo OK - ale tym, cim sme boli obklopeni - priemyselne zony a dialnice.. Hotovy Mordor... Nastastie dalsie dni boli o nieco prijemnejsie - posledne dva pochody boli vcelku prijemne... Odhliadnuc od obcasnych sokov v podobe vyrastajucich novodobych "mestodedin" - zhluku uniformovanych barakov, v ktorych centre je par bazenov a na okraji golfove ihrisko... Prazdnota...

Strasti cesty nam vsak Pan vynahradzuje inak - v poslednych dnoch predovsetkym velmi prijemnymi refugiami - tie su zo dna na den krajsie a privetivejsie... A mnohymi inymi "vecami" - napr. liturgia u sestier klarisiek: spolu s ich spolocenstvom "za mrezami" a pod...
Zajtra nas caka Burgos - avsak rozhodli sme sa - aj napriek tomu, ze to nie je prilis putnicke - ze sa pokusime skratit si cestu autobusom - nie preto, ze sa nam nechce chodit. Predovsetkym preto, aby sme sa vyhli mestskemu ruchu, hluku a tak podobne... Zmuslom pute asi nie je prejst urcity pocet kilometrov za kazdu cenu - koniec koncov - stredoveki putnici tiey neputovali priemyselnymi zonami... Preto ako putnici tuziaci po tichu a samote nastupime na autobus - ak ho najdeme - a pokusime sa dostat co najskor na druhu stranu tohto velkeho mesta - i za cenu, ze sa budeme musiet vzdat navstevy kartuzy Cartuja de la miraflores, ktora je mimo nasu trasu a dostat sa tam by bolo asi prilis narocne...
Pocasie nas neustale prekvapuje - niektore dni sa prazime na slnku, posledne dva dni je velka zima - dnes sme dokonca absolvovali prvy mraz - prechadzame pohorim Montes de Oca vo vyske okolo 1000 metrov nad morom - a je tu poriadna zima.. Sme vsak vybaveni, jedine co nam chyba su rukavice, tie vsak snad zozenieme v Burgose...
Ludia putujuci spolu s nami su rozni - prekvapivo malo je skutocnych putnikov - v kostole (a to i v nedelu) je nas skutocne len hrstka... Mnoho je tych, ktori chcu jednoducho zazit nieco noveho, ci su jednoducho na vylete... Len par je takych, ktori putuju za konkretnym Cielom...

pondělí 24. září 2007

Navarra za nami...

Buenos tardes!

Po par dnoch sa opat hlasime - tentokrat z mesta Logrono, coz je hlavne mesto provincie La Rioja. Dnes sme teda definitivne opustili oblast Navarry.
Posledne dni cestz boli velmi prijemne, Todopoderoso nam dopriaval asi tie najpriaznivejsie podmienky - po cely cas nasho putovania bola obloha zatiahnuta, povieval jemny vetrik - vycasilo sa vzdy az popoludni. Dnes sme si vsak uz zacali privykat i na skutocne juzanske pocasie - intenzivne slnko a pomerne suchy vzduch. Pochodujeme vsak v podstate len doobeda - i dnesnu takmer 30kilomerovu etapu sme dovrsili uz kratko po poludni. Siestu teda travime poctivo v refugiu, uzivajuc si teplu sprchu a vodorovnu polohu na lozku..
Teren uz nie je tak hornaty, i ked stale sa nejake to stupanie objavi, chybaju nam vsak lesy - putujeme vacsinou uprostred poli a vinic, chladok je nam teda velkou vzacnostou..
Pamiatkami ani inymi artefaktmi doleyitymi pre "turistov" sa nijako nezaoberame, fotoaparat pocas deneho pochodu tiez odpociva v batohu, svetla a obrazu sa mu dostane len obcas odvecer na miestach kde nocujeme.
Kostoly su si velmi podobne, predovsetkym tie mestske su preplnene zlatom oa ozdobami, clovek casto ani netusi svatostanok a chce sa mu ujst... A az pri vstupnych dverach prchajuci najde zastrceneho nadherneho gotickeho Ukrizovaneho v nadzivotnej velkosti... "Opat Ta odstrcili?"...

Spanielsky vidiek ma svoje caro - usadlosti a male mestecka na navrsiach su velmi posobive.. Horsie to je vsak potom s vacsimi mestami - i dnesny prichod do Logrona nas stal mnoho sil - clovek sa zrazu citi byt pohlcovany velkymi a nevludnymi budovami, hlukom a ruchom premavky... O to viac si potom cenime kludneho posedenia niekde v parciku ci v zahrade refugia, ktore si pojdeme uzivat hned po tom, co si zaobstarame "chlieb nas kazdodenny"...

pátek 21. září 2007

Pyreneje su za nami...

Drahi priatelia, ozyvame sa po stvrtom dni putovania - ozyvame sa bey diakritiky - ma to tu totiz len spanielsku a navuse nie uplne funkcnu klavesnicu... Preto sa vopred ospravedlnujem za preklepy.
Sme v Puente la Reina, malom to mestecku v Navarre, mame za sebou asi necelych 100 kilometrov.
Cesta do Saint Jean Pied de port bola prijemna, najlepsi dojem na nas urobil motoracek z Bayonne do hor - omnoho prijemnejsi nez vychvalovane TGV.

Prvym prekvapenim bolo, ze stale putuje viac ludi nez sme predpokladali - v samotnom SJPP boli standardne refugia plne a tak sme museli nocovat u sukromnika za sukromnicky, ale aj tak este pomerne slusny peniaz.
Prva etapa v utorok nas previedla cey najvyssi bod celej pute - hovori sa o nej, ze je to "krst ohnom" na celej puti - v nasom pripade by vsak bolo vhodnejsie hovorit o krste vodou - cely den sa totiz striedala vsetkoobklopujuca hmla s dazdom. (Hned sme prestali lutovat penayi, ktore sme dali za"chytre" plastenky.) Okrem nepriazniveho pocasia bol narocny i teren, takze nam to obom dalo poriadne zabrat, nasledujucu noc sme spali asi necelych 12 hodin!!!
Nutno vsak dodat, ze to bol asi nakrajsi kraj z celeho Camina - nadherne hory a lesy - chvilami Fangorn, chvilami Lothlorien... :-) Uz teraz sa nam za tymito krasami trochu cnie - krajina je cim dalej tym viac vyprahlejsia... (zato nas vsak zasobuje takymi prijemnostami ako je cerstvo odtrhnute hrozno (vino), ci prave dozrievajuce figy (fiky)....)

Dalsie dni boli zatial prijemne - snazime sa vyrazat vzdy este za tmy, okolo pol 7 (rozvidnieva sa tu az okolo pol 8), dennu trasu cca 25 km tak vacsinou zvladame priblizne do druhej hodiny popoludni - co je velmi prijemne. Po ociste tela a satstva sa potom intenyivne venujeme odpocinku a naberaniu sil... Jednym slovom snazime sa vyrovnane plnit vsetky tri ulohy putnika - kracat, jest a spat..

Kraca sa zatial dobre, nevieme si vznachvalit turisticke palice - je to s nimi neporovnatelne prijemnejsie. Pluzgiere (puchyre) sa nam zatial takmer vyhybaju, iba mne sa v Pamplone pritrafil jeden, ktory vsak chytra naplast do vecera zlikvidovala.

Z nadhernej prirody sme sa teda dostali do menej poetickych casti spanielska - prechadzame cez mesta a mestecka, tie male su prijemne, vacsie - ako napr. Pamplona daju cloveku zabrat.. Znechucuje napriklad i to, ze do katedraly sa da vstupovat iba ako do muzea.. Este ze su okolo i ine prijemnejsie kostoliky - napr. sv. Saturnin.. :-)
Ludia su prijemni, mnohi nas zdravia a pustaju sa s nami do reci, pricom im vobec nevadi, ze im ani slovo nerozumieme..

Zatial tolko, pri dalsej prilezitosti sa opat ozveme - dufam, ze to uz budeme opat o nejakych par desiatok kilometrov dalej...
Dakujeme za modlitby, v tychto dnoch pamatame zvlast na tych co maju narodeniny (stepan, veronika, Tereza) a na tych co sa pripravuju na svatbu alebo oslavuju jej vyrocie..

Buen viaje!

neděle 16. září 2007

Už len pár hodín...

Hlásime, že sa nám podarilo zabaliť všetky potrebné veci a sme pripravení vyraziť! Bolo to síce trochu komplikované tým, že do lietadla nie je možné podať batoh s matierálom pripevneným na ňom, takže som turistické palice musel zabaliť dovnútra batohu, čo si vyžiadalo značný časť priestoru, avšak všetko napokon dobre dopadlo.
Dúfame, že podobné konštatovanie bude na mieste aj zajtra - že totiž dobre dopadne let do Paríža i cesta vlakom.. K tomu by nám malo dopomôcť i "pútnické požehnanie", pre ktoré sme "putovali" včera do Roudnice a príhovory našich svätých patrónov.

Zatiaľ teda dobrú noc a "buen camino"!


(Pripájam text pútnického požehnania - ako inak - španielsky.)

sobota 15. září 2007

Před startem...

Za několik dnů, v pondělí 17. září, vyrazíme na cestu ke hrobu svatého apoštola Jakuba do španělského Santiago de Compostela. Samotnou pouť však začneme až v úterý, ve francouzském městečku Saint Jean Pied de Port na úpatí Pyrenejí. Čeká nás asi 33 dní (a asi 780 kilometrů) pěšího putování po nejznámejší a asi nejstarší Svatojakubské cestě - Camino Frances.

Na tomto blogu se budeme snažit průběžně publikovat naše dojmy, zážitky a postřehy, aby ste tak i vy, naši přátelé, mohli sledovat, jak pokračuje naše putování a také spolu s námi tuto naši "velkou cestu" prožívat. Nevíme, jak často se nám podaří dostat se k internetu, proto neslibujeme nijakou pravidelnost příspěvků.

Budeme na vás na všechny pamatovat v našich modlitbách a poutnických strádáních, a budeme také vděčni za všechny vaše modlitby.

Ultreia!