Konecne hory... :-)

Hola! Po kratkom case sa ozyvame opat, tentokrat z malej horskej dedinky Acebo (pri citani nezabudnite pri "c" strcit jazyk poriadne medzi zuby, aby to znelo...). Za nami je dalsich vyse 50 kilometrov, mesto Astorga a Puente Irago, najvyssi bod nasej pute (nieco cez 1500 metrov nad morom).
Vcerajsi den sme si urobili nedelny, cili oddychovy, asi len 20 kilometrov pochodu, poludnajsia zastavka v Astorge (mesto kostolov, cukrarni a predovsetkym cokolady... a bizarnych muzei - napr. muzeum sunky, ci ako inak - muzeum cokolady...). Mesto je to velmi prijemne, goticka katerala cela sluzi svojmu ucelu (okrem toho "cohosi postaveneho uprostred", co je vo vsetkych tunajsich velkych katedralach - obostavene chorove lavice, ktorych ucel je nam neznamy - uvitame zasvateny komentar odbornika...). Gaudiho biskupsky palac vyzera "zaujimavo"... Akurat ze ma tak male okienka ze chudak senor episcopo musi asi permanentne svietit...
Zbytok nedele sme stravili velmi prijemne - skoro cele popoludnie sme prespali - co nam vsak potom nebranilo prespat aj celu noc..
Dnesna etapa bola o nieco dlhsia, asi 32 km, mali sme vsak asi hodinovu prestavku v starobylom putnickom mestecku Rabanal - cakali sme totiz nez otvoria obchodik, kedze podla nam dostupnych informacii najblizsi obchod mal byt az v Ponferrade (co je odtialto este nejakych 12 km). Cakanie to vsak bolo prijemne - miestne hlavne namesticko (Plaza de peregrinos) obyvaju clenovia anglickej Confraternity sv. jakuba - vacsinou dochodci - a hned vedla nich misijna komunita benediktinov, patriaca pod Arciopatstvo sv. Otilie (pravdepodobne) niekde v Nemecku... Tito mnisi spravuju nadherny stredoveky kostolik, skutocne mnissky - strohy, jednoduchy ale nadherny... Tentokrat sa mozete tesit i na fotografie.. :-)
Z Rabanalu zacalo stupanie do skutocych hor, avsak velmi privetivych - ziadne skaliska, len kopce obrastene stromami, krovinami, pastvinami... Pastva pre oci i ducha... (Dokonca sme objavili i uzasne miesteco pre potencionalny exercicny dom - ruiny klastora, ktory niekedy okolo roku 970 postavil san Gaucelmo... Len kusok od poloopustenej a polorozpadnutej dedinky, kde su hory kamenia pouzitelneho na stavbu...)
Samotny prechod horami bol az prekvapivo prijemny, tak stupanie ako i klesanie. A este prijemnejsie bolo uvitanie v refugiu, kde nas miestny hospitalero Ernest, sice po chvili uvazovania, ale predsa len privital slovickom "vitajte"...
Do Santiaga nam ostava uz menej nez 300 kilometrov, co je vsak stale este dost daleko na to, aby clovek k tomu upinal svoju mysel... Zajtra nas caka opat nejakych 30 kilometrov, prechod cez historicku Ponferradu a priblizenie sa k hraniciam Leonu a Galicie - k vrcholu O´Cebreiro...
Buen camino!